Krajinou, kde sa deti tešia chodiť do školy, mládež uprednostňuje štúdium na Slovensku, pracujúci sú adekvátne ohodnotení za svoju prácu, podnikatelia majú vytvorené priaznivé prostredie na svoj rozvoj, pacienti sú spokojní so zdravotnou starostlivosťou a staršia generácia si užíva zaslúženého odpočinku a je hrdá na svoje deti a vnúčatá.
Určite si ešte mnohí pamätáte tie nádeje, ktoré sme vkladali do Novembra 1989. Ja osobne som očakával rýchlu zmenu k lepšiemu. Tí konzervatívnejší tvrdili, že na skutočnú zmenu je treba počkať aspoň 2 generácie. Dve generácie sú 40 rokov. Vtedy sa mi to zdalo neskutočne dlho. Niektoré zmeny prišli pomerne rýchlo – prišla demokracia, slobodné voľby, mohli sme voľne cestovať do kapitalistických krajín, časom aj bez pasov v rámci EÚ, na to, aby sme zastávali nejaké funkcie alebo mali vyššie postavenie v práci, už sme nepotrebovali byť členmi Komunistickej strany, mohli sme si slobodne zvoliť svojho lekára, stali sme sa členom NATO a neskôr i EÚ, platíme Eurom, životná úroveň sa začala približovať k najchudobnejším krajinám Európy, predĺžila sa priemerná dĺžka života našich obyvateľov, atď. Určite si spomeniete ešte na ďalšie pozitívne veci. Ale prišli aj mnohé negatívne skúsenosti – z ľudí sa stali nepriatelia len na základe rozdielneho politického názoru resp. obdivu k politickej strane, veľmi rýchlo pribudlo veľa nezamestnaných, bezdomovcov, ľudia sa začali deliť na bohatých a chudobných nie len vlastnou schopnosťou alebo pričinením, po počiatočnom skvalitnení zdravotníctva dochádza opäť k stagnácii, školstvo je bohužiaľ stále mimo skutočného záujmu vládnucich strán , poľnohospodárstvo je tesne pred kómou. Denne sledujeme v médiách nové korupčné škandály, rozkrádanie našej krajiny sa stalo zábavkou našich politikov. Čím bližšie a dlhšie pri koryte, tým viac nenažraní. Polícia nekoná a už sa asi ani neprizerá. Súdnictvo sa stalo sluhom vládnucej strany a nevymožiteľnosť práva nás zaraďuje k najprimitívnejším krajinám nie Európy, ale sveta. Keď to takto ďalej pôjde, tak skutočnej zmeny k lepšiemu sa nedožijeme ani za 60 rokov!
Ľudia sú sklamaní. Zo zdravotníctva, zo školstva, z almužien, ktoré im podhadzuje vláda formou sociálnych balíčkov. Z politiky a jej zneužívania. Z arogancie moci. Prevláda pocit beznádeje, bezvýchodiskovosti a pochybnosť o tom, či noví politici budú lepší. Ľudia sa začali uzatvárať do seba, do svojich malých mikrosvetov.
Pôvodne som si aj ja myslel, že angažovanosť v politike v mojom veku už nemá význam. Hlavne pri mojej naivnej predstave o politike ako službe ľuďom. Presvedčil som sám seba, že už nadišiel čas, kedy má väčší význam naplno sa venovať rodine a tešiť sa z mojich vnukov. Veď chlapci potrebujú mužské vzory! Áno, a toto je to dôležité slovo. Tu prišla tá pochybnosť, či som sa správne rozhodol. Či som už aj ja rezignoval. Veď ako môžeme byť vzorom pre naše deti, keď dopustíme takú rozsiahlu korupciu a rozkrádanie, nevymožiteľnosť práva, zaobchádzanie s ľuďmi ako s nejakými číslami alebo štatistami alebo len voličskými hlasmi, ktoré si vládnuca strana kúpi nejakým iluzórnym sociálnym balíčkom pred voľbami. A potom sa im celé štyri roky vysmieva, akí sú hlúpi, keď im umožňujú kradnúť milióny.
Priatelia, na to sa nedá už pozerať, to nemôžeme ďalej dopustiť. Nenechajme si vyplieniť našu krásnu krajinu, zdevastovať morálku a hodnoty, na ktorých nás naši rodičia vychovali. Teraz to nemôžeme vzdať. Veď Slovensko môže vyzerať úplne inak. Máme na to. Nie všetci politici a kandidáti, ktorí sa uchádzajú o našu priazeň v parlamentných voľbách sú zlodeji a sledujú len svoj vlastný prospech. Nájdu sa aj slušní politici, odborníci, nezávislé osobnosti, občianski aktivisti, ktorí majú skutočný záujem posunúť našu krajinu dopredu a vytvoriť priestor na to, aby na Slovensku bola radosť žiť.
Nebuďme apatickí, buďme aktívni, postavme sa spoločne za boj za lepšie Slovensko. Nech pravda a láska zvíťazí. Prvý krok k zmene k lepšiemu môžeme už všetci spraviť tým, že 5. marca pôjdeme voliť.
